Vrbova a Wetzlerova správa je 32-stranová výpoveď o živote v koncentračnom tábore, ktorú nadiktovali Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler židovským predstaviteľom v Žiline v apríli 1944 po úspešnom úteku z tábora Osvienčim – Brezinka (nem. Auschwitz-Birkenau). Týmto konaním zachránili desaťtisíce životov, avšak trvalo dlho, kým sa veci začali hýbať správnym smerom. Zo začiatku sa americké médiá báli šíriť ich verziu, pretože im pripadala až neuveriteľne krutá.
Dnes už vieme, že peklo, ktoré opísali, bolo ešte brutálnejšie. Obaja utečenci napísali neskôr aj knihy. Práve Kniha od Alfréda Wetzlera Čo Dante nevidel sa stala hlavnou predlohou filmu, čo bolo trochu aj na škodu, pretože Vrbova kniha – I cannot forgive (Utiekol som z Osvienčimu) je o niečo komplexnejšia.
Novinka Petra Bebjaka
Film Správa patrí medzi novinky režiséra Petra Bebjaka, ktorý režíroval filmy ako napríklad Čistič, Čiara či seriál Za sklom (Trhlinu spomínať nebudeme, bol to prepadák). Ak sa na malý okamih odosobníme, čo je pri filme s danou tematikou náročné, film by si zaslúžil réžiu Jonáša Karáseka s tímom v zložení Maroš Hečko ako scenárista a Tomáš Juríček za kamerou. Pri každom filme (napr. Kandidát, Amnestia) tohto tímu sa žiaden divák nestratí v deji a práca s kamerou či strih sú na medzinárodnej úrovni. Možno by tak film naplnil aj oscarové ambície.
Životný výkon Noela Czuczora?
Noel Czuczor (A.Wetzler) a Florián Panzner (veliteľ) odvádzajú solídne výkony. Ostatní herci skôr decentné, ktoré si na druhý deň asi už nebudete pamätať. Noel Czuczor v rámci prípravy na rolu schudol 18 kilogramov. O samotnej príprave na film sa vyjadril v rozhovore s The L.A. TIMES: „Fyzická príprava nebola jednoduchá ani príjemná, ale kombináciou disciplíny a odhodlanosti bola dosiahnuteľná. Omnoho ťažšie bolo nájsť pravdu v tom, čo som nikdy nezažil a uveriteľne stvárniť pohnútky človeka, ktorému ako jednému z miliónov ďalších vzali všetko, čo mal a poznal, a ktorý sa napriek tomu rozhodol nevzdať a bojovať. To bola tá najväčšia výzva.“ Myslím si, že sa mu to podarilo a podal svoj životný herecký výkon. Alebo ho aspoň tak ľahko neprekoná.
Noel Czuczor, Alfred Wetzler Florián Panzner, veliteľ v tábore
Súvislosti
Môžeme očakávať, že po vzhliadnutí filmu sa ľudia rozdelia na dve skupiny. Prví budú tí, ktorí od filmu očakávajú (zbytočne) viac akcie, ale v tomto prípade naozaj nejde o vojnový film z frontu. Náročnejšia skupina divákov bude spokojná. V každom prípade je potrebné sa na film pripraviť, pretože divákovi, ktorý nie je úplne v obraze, môžu unikať súvislosti.
Na škodu sú aj absentujúce informácie, akými sú priblíženie niektorých zaujímavých postáv či informácií. Keď sa napríklad bližšie pozrieme na samotný útek, síce sa dozvieme, že bežali lesom cez deň i v noci a pomohli im ľudia, nevieme však kadiaľ presne dvojica beží a u koho sa neskôr skrývali (pozn. Vrba a Wetzler prespali v Čadci v dome príbuznej známeho rabína Lea Baecka u pani Beckovej). Toto je dôvod prečo by som asi natiahla 94 minút na minimálne 120 minút, ale rozumiem, že Bebjak išiel umeleckejšou a komornejšou cestou.
Tri dni strachu a vyčerpania
Príbeh dvoch mladých slovenských židov Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu neukazuje podrobne čas ich pobytu v tábore. Film nám iba zľahka cez krátky flashback ukazuje príchod Alfréda Wetzlera do tábora, prideľovanie čísel namiesto mien a taktiež aj to, ako väzni prichádzali o šaty, cennosti či vlasy. Dej sa sústreďuje predovšetkým na útek tejto dvojice už od prvého dňa. 7. apríla 1944 sa ukryli v jame vykopanej pod drevom vo vonkajšej časti tábora.
Peklo v lágri nastalo večer, keď sa pri sčítavaní zistilo, že dvaja väzni chýbajú. Nacisti ich hľadali tri dni, tri dni plné strachu a vyčerpania. Po zvuku sirény, hlásajúcej koniec hľadania, sa títo dvaja hrdinovia vydali na dlhú cestu. Plnú bolesti naprieč Poľskom a Slovenskom, aby sa mohli dostať do Žiliny a vyrozprávať židovským predstaviteľom, aké zverstvá páchajú nacisti v táboroch a že nie je všetko tak, ako sa to svetu na prvý pohľad zdá. Nešli s prázdnymi rukami. Z tábora si so sebou odniesli poznámky, ktoré si robili napríklad o počtoch ľudí v transportoch a o celkovom fungovaní tábora, ktoré slúžili ako dôkazy o pravdivosti ich výpovede. K dôkazom patrilo aj označenie nádoby s cyklónom B, ktoré strhli a zobrali so sebou.
Ako ďaleko je do Osvienčimu?
Na lokálne pomery ide o celkom solídne nakrútenú väzenskú drámu. Náročnejší divák, ktorý má naštudovanú tematiku, si všimne, že z pohľadu autenticity sú určité rozdiely medzi filmom a skutočným dianím v tábore. Niekomu možno budú chýbať dialógy, ale verte mi, tento film ich skutočne nepotrebuje. V skutočnom tábore tiež nikto nikomu nič nevysvetľoval. Nemci nemali potrebu rozprávať sa s väzňami alebo im čokoľvek vysvetľovať, a tak aj dialógy, ktoré vo filmoch s touto tematikou sú, slúžia zväčša na jednoduchšie vysvetlenie pre diváka ako vyobrazujúce realitu.
Film veľmi pekne zobrazuje spolupatričnosť ostatných členov baraku, medzi ktorými nájdeme aj obete, ktoré neboli ochotné nič prezradiť – umrú predsa tak či onak, ale zachránia ďalších.
Nedôveryhodná správa
Vo finále vidíme ako dvojica píše svoju známu 32-stranovú správu, ktorá je prvou detailnou informáciou o nacistickom pekle a masových vraždách počas holokaustu. Následne vedú dialóg so zástupcom Červeného kríža, z ktorého mrazí a je skutočne čerešničkou na torte. História si pamätá správu, ktorá obletela svet, no svet nereagoval dostatočne rýchlo.
Zverejnenie správy bolo pre verejnosť kontroverzne pozdržané. Až 15. mája 1944 sa začali deportácie 437 000 maďarských židov do Auschwitzu. Aj napriek tomu správa pravdepodobne zachránila mnoho ďalších životov. Informácie zo správy boli publikované prostredníctvom BBC 15. júna 1944 a 20. júna v New York Times. Pápež Pius XII., americký prezident Franklin Delano Roosevelt a švédsky kráľ Gustáv V. následne žiadali od maďarského vodcu, admirála Miklósa Horthyho, zastavenie masových deportácií. Deportácie sa v Maďarsku zastavili 9. júla 1944, vďaka čomu sa zachránilo asi 200 000 židov.
Správa a jej načasovanie
Film Správa prichádza v čase, keď sa extrémisti hlásia opäť o slovo a popieranie holokaustu nepovažujeme len za hlúpy vtip jedinca, ale za hlásajúci „fakt“ veľkou skupinou nevzdelaných ľudí. Správa prichádza v dobe, kedy je spoločnosť totálne rozpoltená a hľadá názorové rozdiely. Je to vhodný čas? Aký vplyv môže mať depresia z filmu na udalosti, ktoré sa dejú okolo nás? Aj v tom čase svet spochybňoval všetky fakty a dôkazy. A možno keby niekto uveril skôr, zachránilo by sa ešte viac ľudí. Kedy sa ľudstvo poučí a prestane spochybňovať vedu, dôkazy či fakty a tváriť sa, že jeho názor je faktom? Nedeľme svet na čierny a biely, nerozhodujme sa na základe názorov, ale faktov, nevymýšľajme si alternatívnu históriu aká nebola. Áno, je jednoduchšie veriť krajšej a prijateľnejšej verzii, ale nezabúdajme prosím na minulosť:
„Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení k jej zopakovaniu.“
George Santayana
Na konci filmu, napriek nízkej miere vyobrazenej brutality, ostávame sedieť v stoličkách so slzami v očiach a v mrazivom tichu. Po krátkej tme a tichu prichádzajú v titulkoch fakty o tom, čo sa následne dialo. Počas toho ide zvukový záznam, kde si divák môže počuť vyjadrenia ľudí z celého sveta o rasizme a o tom, ako sa holokaust nestal… Stojí film za pozretie? Áno. Škoda len, že si ho nepozrú tí, ktorí by mali.
Páčil sa vám tento článok? Pozrite si tiež: DUNA. Veľkolepý korenistý sci-fi epos hodný 21.storočia